Nasa skola stoji na rohu Postovej a Masiarskej. Z jej okien je celkom dobry vyhlad, najma do dvora. Vyzerajuc cez mreze okien zasneme, aky je ten svet maly oproti nekonecnosti vesmiru a casu. Je vlastne cas nekonecny? Na tuto otazku sa da s trojrocnymi skusenostami odpovedat: NIE! Mysliet si opak, by bolo pre studenta osudne. Ten, kto si mysli, ze ma na napisanie pisomky, premyslenie si odpovede alebo pochopenie, co od neho zase chcu, dostatok, ci dokonca more casu, je bud prvak nevyznajuci sa v zemepise (Slovensko predsa ziadne more nema) alebo vecny optimista (jedno druhe nevylucuje a vacsinou aj podmienuje). Lebo, ako sa hovori: "Cas su peniaze", skola ich nema, a tak nie je ani cas.
Najpodozrivejsimi navstevnikmi skoly su nasi profesori. Do skoly chodia nacas, vzorne upraveni, s mnozstvom knih, opravenych pisomiek, odbornych casopisov a kopou dalsich "zaujimavych" veci. Vidame ich na chodbach, ako sa stveraju hore schodami, nalozeni ako zasobovaci horskych chat. Robia to v nadeji, ze v nas prebudia spiaci zaujem o svoj predmet a vypestuju z nas olympionikov, vyrobcov sociek alebo aspon vzornych studentov so vseobecnym prehladom, ktori vedia o vsetkom nieco a o niecom nic. Po vyucovani sa vacsinou sklamani vracaju domov aj s nakladom, ktory si rano priniesli. Ich snaha je vsak aj niekedy uspesna, svedcia o tom medzinarodne uspechy nasich predchodcov a 2-3 nastenky v skole. Vybavenie skoly zachovava v sebe nostalgicke spomienky na jej zaciatky, spred takmer 30-tich rokov. Zmeny, ktore v nom nastali, nenarusili atmosferu starej budovy.

Clovek studujuci (HOMO STUDIOSUS) je vsak velmi prisposobivy, vyznacuje sa dobrym odhadom situacie, je rychly, casto kona bez dopredu premysleneho postupu. Uvazuje nelogicky, hmotnost jeho mozgu sa meni v pravidelnych biorytmoch, ktore svojim tvarom a priebehom pripominaju graficke znazornenie priebehu striedaveho prudu, ktoreho velkost sa da vyjadrit... (toto je nazorna ukazka logickeho postupu studenta tretieho rocnika triedy s rozsirenym vyucovanim anglickeho jazyka). Pozor! Je zivota nebezpecne pytat sa ho na cokolvek pocas poslednej vyucovaco-spacej hodiny.
Po vypocuti si poslednej melodie z divokeho zapadu, generovanej skolskym melodickym zvoncekom, sa zdvihne a uz ho nic nezastavi na ceste von. Cestou domov este takmer omdlie od omamnej vone z cukrarne pri skole, je sice hladny, no posledne peniaze dal na skolsky casopis, poistne, triedny fond, pomoc detom v Bosne alebo kavu z automatu, a tak si len smutne vzdychne a zrychli krok.

--student PN, 1996